Prešiel necelý mesiac od narodenia bábätka, pomaly sa blíži leto a starší syn je doma. Škôlka sa najbližšie dva mesiace nekoná. Situácia u nás je ehm, zaujímavá – malý si šialene vynucuje pozornosť, čo chápem, keďže doteraz mal 100 % nášho času a zrazu tu má konkurenciu, ktorá potrebuje starostlivosť. Drobec stále plače, manželka bez spánku a pomaly na prášky.
No a ja neviem kam, čo, kde… Potrebujem a chcem pracovať. Tlačia nás peniaze a prerábka bytu. Pomalým, ale istým krokom sa budeme presúvať späť na Slovensko, začína prerábka bytu – to bude peňazí do luftu. Mám pocit, že si nemôžem dovoliť „sedieť na rukách“ a oddychovať. Lenže podmienky tu sú bojové – v malom 1,5-izbovom byte nemám svoj čas, kľud ani priestor. Za deň, čo za deň – za hodinu mám myšlienkové pochody prerušené tak 197-krát. Veľa hluku, kriku… sústrediť sa je nemožné.
Stratil som focus. Cítim, že spojenie s mojím pokojnejším, vyrovnaným „ja“ neexistuje. Pred pôrodom som mal pocit, že všetko ide správnym smerom – prepojenie, sústredenie, pravidelné cvičenie, peniaze na účtoch, vnútorný pokoj. A teraz? Ako keby prišiel štvorkilový buldozér s búracou guľou a dynamitom vo vnútri, ktorý celú túto štruktúru rozmetal 😊.
Potrebujem, aby sme sa aspoň v rámci možností dostali do nejakého stereotypu, v ktorom dokážem nájsť chvíľu „tichoprázdna“. Čaká ma kopa vecí, ktoré mi – popri rodine a bábätku – zaberajú podstatnú časť mentálnej RAM-ky.
Takže aktuálne „to-do“ priority:
– dať do poriadku auto
– začať riešiť byt (administratívu, dizajn, robotníkov…)
– hypotéku (netuším ako, keď nepracujem)
– prerábku a sťahovanie – grand finale