Posledné týždne sa mi celkom darí. Život opäť dáva zmysel. Upravujem niektoré staré zápisky a znovu prežívam pocity, ktoré ma vtedy nútili písať. Cítim sa požehnaný.
Keď sa pozriem späť z dnešného pohľadu, ťažko uveriť, akú dlhú cestu som už prešiel. Stále viac mám pocit, že na to nie som sám. Akoby nado mnou niečo alebo niekto stál. Niečo, čo ma vedie, ochraňuje a posúva ďalej. Keď si spomeniem na niektoré životné momenty, ktoré ma zmenili alebo posunuli správnym smerom, pôsobia ako viac než len náhody.
Verím, že hlboko v sebe mám pokojné a jasné “ja”, ktoré dokáže vnímať veci, aké bežne prehliadam. Ale dokáže to len vtedy, keď ustúpim ja – moje ego, moje túžby a strachy. Tá hlbšia verzia mňa vie počúvať, sa nesnažím počúvať. Dokáže vidieť, keď sa ja nepozerám. Cesta sa často ukáže sama, keď ju nehľadám.
Viem, že som prepojený s niečím – niekde. Neviem čo, ani kde, ale som o tom hlboko presvedčený.
Som vďačný za všetko, čím som si prešiel, čo som prežil. Som nesmierne vďačný za svoju manželku, za svoje deti. Za to, že nie som sám. Viem, že sa môžem spoľahnúť na vyššiu moc. Za to, že som bol často nasmerovaný na správnu cestu práve vtedy, keď som blúdil – a keď som to najmenej čakal.