Pracujem s peniazmi, sú mojím hlavným nástrojom. Problém však je, že k nim som až príliš pripútaný. Každú stratu, resp. stratový mesiac, prepočítavam na reálne životné hodnoty. 100 €? Za to mohlo byť toto alebo tamto pre domácnosť. Neustále si všímam jednu vec – čím viac sa k peniazom správam ako k nástroju a nie ako k nejakej „modle“, tým viac sa mi vracajú späť.
Čo tým chcem povedať, je, že vzťah medzi mnou a peniazmi musí byť zdravý. Nie sledovať každé euro a kontrolovať výdavky do posledného centu. Čím viac pozornosti a energie im venujem, tým sa stávam ich väčším otrokom. Nemyslím si, že je to produktívne vzhľadom na moju prácu.
Všimol som si už niekoľkokrát, že keď peniaze dám preč (kúpim niečo), oblúkom sa mi vrátia späť, niekedy aj vo väčšom množstve. Príklad, kúpili sme auto. Šetril som naň dlhú dobu. Bolo mi ľúto vyhodiť minúť tie našetrené bubáky, no zároveň – sú to len peniaze. Do pár mesiacov som mal trojnásobok naspäť na účte.
Zvykol som si nešetriť, ale ani bezhlavo nemíňať. Keď niečo chcem, bez ostychu si to kúpim (hovoríme o drobnostiach do 100 €), len aby som ten hlboko zakorenený vzťah k peniazom pravidelne presekával. Chcem, aby peniaze pracovali pre mňa, nie naopak. To si vyžaduje aj mentálny prístup – peniaze sú pre mňa nástrojom, nie ja ich otrokom.
Samotný akt – dávať peniaze preč – je svojím spôsobom oslobodzujúci a manifestuje: „Ste pre mňa len nástrojom.“ Často premýšľam, že začnem aspoň malú časť posúvať na charitu. Anonymný, nezávislý spôsob, ako peniazom povedať „fuck you.