Ráno budík o 8:30 a hneď jasná myšlienka – chcem kľud. Ničím nerušený kľud, nech to znamená čokoľvek. Včera večer som cítil mierne chvenie a myslel som si, že som nabitý energiou… ale pravda bola inde. Bolo to napätie. Vnútorný tlak, nervy, stres. Začiatok niečoho, čo veľmi dobre poznám. A ak nezakročím včas, viem presne, kam to vedie.
Je to ako keď dlhšie cvičím bez poriadnej regenerácie, spánku a stravy. Svaly sa začnú sťahovať, tuhnú, tlačia na nervy… a zrazu som odpálený. Tentokrát to nebolo v svaloch, ale v hlave. Celé telo napnuté ako struna a len čakám, kedy vystrelí.
To napätie sa vo mne zbieralo už od konca týždňa. A keby som dnes neurobil STOP, znova by som sa stratil. Stratil by som tú tichú, pokojnú, pozitívnu hlavu, ktorú tak veľmi potrebujem. Musím si pripomínať, že ja mám možnosť zmeniť svoje zmýšľanie. Ja mám zodpovednosť spozorovať, kedy to so mnou ide dole.
Takže dnes začínam kľudový režim. Žiadny try hard, žiadne tlačenie na pílu. Cieľ je jasný – dať sa dokopy. Na pár dní ubrať. Sadol som si za počítač, spravil, čo bolo treba, zľahka odcvičil kardio a len tak sa motal.
Dnes to bol krok späť. Ale dôležitý. A niekedy je aj to forma progresu.