Od januára som sa posúval maličkými krokmi, ale nič výrazné. Skôr som mal pocit, že len prešľapujem na mieste a postupne strácam motiváciu testovať ďalej. Neustále som sa točil okolo svojho viac než rok starého systému a v podstate som len slepo preklikával grafy. Môj Twitter detox pokračoval, aj keď som postupne ustupoval od EMA crossoveru.
Blížilo sa leto, manželka so synom mali odcestovať na Slovensko na dovolenku. Ostal som sám, nudil som sa, preklikával internet, až som po pol roku znovu otvoril Twitter. Twitter som opustil v januári s presvedčením, že je to správne rozhodnutie. Ani vo sne by ma nenapadlo, že po mojom “odchode” vznikne súkromná skupina, do ktorej sa mohol pridať každý, kto dostal “foundation set”, a kde denne prebiehal komentár od mr. Incognita. Bohužiaľ, všetky informácie z jeho profilu boli medzičasom vymazané, účet zrušený, a ja som sa k ničomu späťne nedostal.
V tej minúte sa vo mne zbehli a vybuchli všetky možné emócie naraz. Prvýkrát od začiatku môjho full-time trading štúdia som mal chuť skončiť. Nezáležalo na tom, čo som robil – smola sa ma držala ako kliešť. Toto bola posledná kvapka. Nie že by som to naozaj chcel vzdať, ale zdalo sa mi to ako jasné znamenie. Ako keby mi osud hovoril: „Toto nie je pre teba.“ Mal som pocit, že všetci tí, čo sa len pasívne vezú, ostali na Twitteri, vtierali sa do zadku od prvého dňa, boli nakoniec „odmenení“… Klasika. Realita. Ako všade. Prišiel som o šancu posunúť sa obrovskými krokmi vpred. Bohužiaľ.
Sedel som za počítačom, pozeral do prázdna a premýšľal, aký som kretén. Ako môžem mať takú smolu? Zabil som pol roka, spálil peniaze, rozbil pôvodný systém a nakoniec som ešte prišiel aj o niečo, čo som ani netušil, že existuje. Ako odmena za to, že som urobil to, čo bolo „požadované“… Bolo mi zle.
Buď to celé fakt zabalím (a nebol som od toho ďaleko), alebo sa vzopriem všetkým znameniam a pôjdem hlavou proti múru. Je to vôbec reálne? Opäť som tam, kde vždy – môžem sa spoľahnúť len sám na seba. Pomoc zvonka u mňa jednoducho nefunguje.
*Bol to zlomový deň. Aj keď som bol zatrpknutý ako nikdy a zožieralo ma to ešte celý týždeň, vo vnútri sa vo mne niečo preplo. Zapol sa „bojový mód“. Vzoprel som sa a začal makať tak, ako už dávno nie. Nasledujúce mesiace som sa úplne odpojil od reality a ponoril sa do grafov, technickej analýzy, testovania a kódovania. S myšlienkou: „Kašlem na všetko a všetkých. Vytvorím si vlastný osud.“ Tvrdou prácou a bezsennými nocami. Zas raz..
Aj dnes ma ešte napadne, kde by som mohol byť, keby som ostal na Twitteri a dvere do skupiny sa mi otvorili. Jedno však viem určite – pustiť sa cestou sólo seekera nebolo na škodu. Aj keď som prišiel o možnosť byť vedený za ruku, získal som šancu vlastnoručne sa dotknúť každého horáka, aby som zistil, či sa popálim. Ktovie, čo prinesie budúcnosť… Možno práve toto bola cesta, ktorou som mal kráčať.