V stávkovaní akceptujem všetky možné výsledky a som s nimi stotožnený. Stratégia mi funguje už dlhšiu dobu, prešiel som viacerými „cyklami“ a sezónami. Samotné čakanie ma nijako neovplyvňuje – nevnímam, že o pár hodín budem podávať stávku. Pár minút predtým však príde nával adrenalínu, spojený s pocitom, že by som bol radšej, keby sa niečo stalo a zápas by som nemusel vôbec zahrať.
Úplný opak degenerovaného gambléra, ktorého emócia pred udalosťou je tak silná a dlhá, že na nič iné nedokáže myslieť. Až v momente, keď si sadne za “búdku”, všetko opadne a na chvíľu pocíti úľavu. Ja pritom stávky vlastne ani nechcem hrať – neprinášajú mi pôžitok (okrem finančného samozrejme). Ale viem, že ak zápas spĺňa podmienky, musím ho zahrať.
Dúfam, že sa raz dostanem do podobnej pozície aj na trhoch. Kedy budem vedieť čakanie na otvorenie úplne ignorovať a každý systematický signál zobrať s pocitom „musím, lebo musím“.
*(Dva roky neskôr) Musím priznať, že tieto emócie ma ešte dlho ničili. Momentálne je to iné. Už niekoľko mesiacov rána prežívam pokojne. Možno je to skúsenosťami, možno tým, že sme zažili šialený bull market, v ktorom sa dalo generovať, alebo len tým, že som výrazne znížil risk.
Čo je však dôležité – aj keď momentum utíchlo a breakouty (základ mojej stratégie) na pár týždňov úplne zmizli, som stále kľudný. Určite k tomu prispelo aj to, že som konečne zarobil na rok dopredu a peniaze sedia v bezpečí na účte. Väčšinu dní mi je jedno, čo sa na trhu deje.