Na konci roka, potom ako som si uvedomil, že všetko je v mojich rukách – čas, rodina, chudnutie, strava, cvičenie, práca – začal som skutočne chápať dôležitosť procesov a “show up” každý deň. Nemyslím dni, keď som premotivovaný, zvládnem 150 % plánu a nepotrebujem žiadnu extra motiváciu. Myslím dni, ktoré skutočne rozhodujú. Dni, ktoré tvoria rozdiel medzi jednorazovým nadšením a konzistentnosťou. Dni, keď nemám chuť vstať z postele, keď nemám energiu spraviť si jedlo alebo zapnúť počítač. Keď musím siahnuť do hlbokej zásobárne vôle a jednoducho to odmakať.
Konzistentnosť a vytrvalosť pre mňa nie je tých 45 z 50 dní, keď ide všetko ľahko a mám energie na rozdávanie. Je to práve tých pár dní, keď sa mi nechce, keď ma všetko ťahá opačným smerom, no napriek tomu vstanem a spravím, čo treba – aj keby to bolo len na 50 %. Musí to byť automatické, bez vnútorného vyjednávania, bez otázok, či dnes áno alebo nie. Možno práve v taký deň sa niečo zlomí. Možno práve vtedy budem „mať šťastie“.
Už sa mi to stalo nespočetnekrát. Som unavený, bez motivácie, ale sadnem za počítač a začnem pracovať. Extrémny stereotyp – po 3487mi raz otváram ten istý excel a zapisujem podobné poznámky. Ani nad tým nerozmýšľam, ide to automaticky. A zrazu – vidím niečo, čo tam vždy bolo, ale nikdy som si to nevšimol. Niečo na grafe je iné, aj keď som nič nezmenil. Môj pohľad sa zmenil. Po 578 000 opakovaniach toho istého patternu sa miesta, na ktoré som sa vždy sústredil, stali automatickými. A zatiaľ čo moja znudená myseľ blúdila, začala podvedome spájať iné súvislosti.
Denný proces. Štúdium. Práca. Neexistuje vyjednávanie. Musí to byť zvyk. Automatika.