(Január 18) Prišiel deň D a ja som dostal dlho očakávanú výpoveď. Konečne zo mňa opadlo obrovské bremeno. Držal som ho na pleciach viac ako dva roky. Svet sa zrazu stal krajším. Nie som na nikom závislý, mám jasnú predstavu o tom, čo idem robiť a kam sa chcem uberať. Peniaze na celý rok sú pripravené a viem, do čoho idem – koľko času, peňazí a energie si to bude vyžadovať (to som teda nemal vôbec reálnu predstavu). Plánoval som to celý rok, intenzívne posledný polrok. Sme na to ako rodina pripravení.
S týmito myšlienkami som si vykračoval ráno o 7:00 do posilňovne v centre mesta. V metre som namiesto čítania knihy pozoroval ľudí okolo seba a cítil sa, akoby som bol „inde“. Súčasť davu, ale zároveň veľmi separátny. Všetky tie skormútené, unavené pohľady – väčšina ľudí už išla do práce zničená, s víziou, že o chvíľu odbije 17:00 a môžu sa konečne vybrať domov. Uvedomil som si, že dnešok je iný. Nemusím nič. Nemusím sa ponáhľať, naháňať, som voľný. Mám naplánovanú dennú prácu. Zaplavil ma pocit slobody, vnútorný kľud.
Myslím na to, ako docvičím a s pokojom v hlave odkráčam domov. Usadím sa pred monitory a pustím sa do práce, na ktorú sa skutočne teším. Nemusím spraviť nič, ale chcem. Čaká ma deň, o ktorom ešte neviem, čo mi prinesie. Ja však budem pripravený atakovať ho v plnej sile.
(Február) Čas letí, prvé dva mesiace sú takmer za mnou a začínam pociťovať únavu, stres, podvedomú nervozitu a zahmlené myslenie. Pred spaním na mňa nabiehajú úzkosti. Ten prekliaty pocit, že sa cítim ako pred nejakou zlou udalosťou, ktorá ma čaká nasledujúci deň. Neviem však vôbec definovať, čo sa má stať. Rozmýšľam, čo sa so mnou deje. Bojím sa budúcnosti? Bojím sa, že nebudem schopný priniesť domov peniaze? Bojím sa čoho? Prečo cítim tú vnútornú nervozitu?
Ako večer pokračoval, stále sa to stupňovalo a nevedel som prísť na to, čo ma podvedome užiera. Začal som si čítať články, ktoré som písal v minulosti, a do očí mi skočil tento úryvok:
“Tvoja hlava je tvojím najcennejším aktívom, rovnako ako tvoja psychika a mentálny stav. Nepripusti, aby si upadol do stavu, z ktorého sa ťažko vracia naspäť – prepálený, prepracovaný a v depresii. Zahmlené myslenie a bez akéhokoľvek svetla na konci tunela. Maj to na pamäti: ty máš kontrolu. Ty musíš načúvať svojmu telu a zakročiť. Nikto iný ti nepovie, kedy máš dosť…”
Január a február som ťahal takmer bez prestávky a už dlho pociťujem fyzickú aj psychickú únavu. Zajtra kašlem na všetko, čo som mal naplánované, prednostné je mentálne zdravie. Family day, len ja a drobec vonku v prírode. Už v tomto momente sa dokážem uvoľniť a vnútorná nervozita ustupuje. Trefa.
Ráno prechádzame malým parkom, cez križovatku, okolo zastávky plnej ľudí, až k jazerám. Cítim pokoj. Vynoril sa vo mne rovnaký pocit ako v januári pri ceste metrom. Kde ten pocit zmizol posledné dva mesiace? Prečo som spadol do tunelového videnia sveta, do stereotypu? Zas som si pripomenul, akú slobodu chcem pre mňa a moju rodinu. Mať možnosť vybrať si medzi musím a môžem.