Opäť mi v hlave mi víria myšlienky, či kvôli manželke a synovi nezvoliť istotu. Moje rozhodnutia v tomto momente vo veľkom ovplyvňujú ďalších dvoch ľudí. Úspešnosť v tejto “brandží” je mizivá. Poznám mnoho životných príbehov, kedy to nevyšlo.
Čo je vlastne v dnešnej dobe istota? Pár šušňov mesačne v odbore, kde v SR/ČR nemám bohvieaký výber? 9-10 hodín denne strávených riešením kolegov, nudnej pracovnej náplne, šéfov, nekonečné porady. Všetko, čo “zbožňujem,” zabalené v jednom balíku. A ešte k tomu za podstatne menej, než sa sám oceňujem. Trpieť rovnakých fakerov, ako by som bol ja, hrať korporátne politické hry. A to všetko s “istotou,” že ma môžu kedykoľvek vytaziť. Nech sa páči, obálka na stole – o dva mesiace končím. Dnešná istota.
Pre mňa je skutočná istota vedieť sa spoľahnúť na seba. Veriť svojmu úsudku, hlave, procesom. Dokázať sa za svoju ideu postaviť finančne. Rovnako ako pri stávkach – peniaze boli len výsledkom práce, konzistentnosti, disciplíny. Nikto mi nestál za chrbtom, nehovoril, čo môžem a čo nie. V práci nemám kontrolu nad ničím. Som len predĺžená ruka korporátnych vysedávačov, ktorých jediný záujem je ich teplé miesto, sociálny status a výplata. Korporátna mentalita, kde ego stojí na piedestáli.
Peniaze sme mali, máme a budeme mať. Môj potenciálny payoff je enormný. Ak za rok odpálim 10k-15k, nič sa nedeje, rodinu to nezasiahne. Plus, je to môj rok života. Kontrolu presúvam do vlastných rúk. Buď ju vložím niekomu inému, alebo zamakám naplno a urobím všetko preto, aby ten čas mal zmysel. Keď sa syn narodí, budem mať 30. A ak by som chcel chodiť do práce a popritom zvládať trading, stávky a rodinu… neviem, neviem.
Trading beriem ako štúdium novej profesie, vrátane PhD. To znamená 5+ rokov, kým sa dostanem na použiteľnú úroveň. Poznám sa, ak pôjdem do práce, zleniviem. Spohodlniem, zvyknem si na pravidelný cash, na komfortnú zónu. Najproduktívnejšie roky mi pretečú pomedzi prsty a šanca, že sa z tej sračky vyhrabem a naplno sa pustím do tradingu, bude mizivá. Ak sa však do toho opriem hneď teraz, o rok, dva, tri, päť môžem byť úplne inde – mentálne, finančne aj čo sa týka slobody. Verím, že budúci ja mi za to poďakuje.
Vždy som volil ťažšiu cestu. Často sprevádzanú bolesťou a bezsennými nocami, ale len vďaka tomu som rástol ako človek. Potrebujem ten pocit skutočného osobného posunu – v klasickej 9-5 práci mi chýba. Naháňať sa za tým, že ma nejaký vecheť potľapká po pleci za dobre odvedenú robotu? A možno sa šéfovia rozhodnú, a dostanem 100-eurový bonus! Jeee!
Toto, čo robím ma baví. Sobota, nedeľa, pondelok, piatok – na tom nezáleží. Áno, je to na úkor rodiny, ale neplánujem v tomto tempe ísť do konca života. Teraz si to však situácia vyžaduje. Prídu dni, keď mi bude stačiť pracovať pár hodín denne. To je môj payoff. To je to, kam smerujem.